V nedeľnom vystúpení p. prezidenta Kisku v RTVS bolo viacnásobne počuť, že ako malá a mladá krajina sme sa mali správať inak, že sme mali tú minimálnu požiadavku Európskej Komisie (EK) na „kvótovanú“ účasť v prerozdelení migrantov prijať a už vonkoncom nemáme nepodávať žalobu na EK, veď sa tak vyraďujeme z jadra Európy. Viackrát bolo zdôraznené, že aj v Ústave SR máme zakotvené, že SR dodržiava medzinárodné zmluvy a dohody. Vláda má podľa p. prezidenta právo žalobu podať, ale takto zostaneme v EÚ osamelí. Preukázať solidaritu s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnou a násilím, ukázať ochotu pomáhať, to sme odmietli naprieč politickým spektrom a bolo by to určite inak, keby voľby neboli za dverami. Šírenie strachu a obáv z cudzincov je vraj veľmi lacná metóda na získanie priazne voličov. To minimum, čo prvá kvóta od nás žiadala sme mohli splniť ľahko, veď sa priam núkajú tí, ktoré sú pripravení pomáhať, mohli sme vybrať z tých, ktorí sa u nás chcú usadiť. Nemáme zabúdať že aj od nás ušli na západ desaťtisíce a nikdy s tým naši dnešní spojenci nemali problém. Pán prezident sa chystá vystúpiť v Národnej rade SR, jeho odhodlanie signalizuje, že chce poslancom prehovoriť do duše. Veľký humanista prezentoval svoj postoj, má na to plné právo.
Nechcem pána prezidenta kritizovať, iba pripomenúť to čo sľuboval občanom pred voľbami „Prezident má sa postaviť za ľudí, ochraňovať ich“, vtedy nedopovedal, že tým myslí aj migrujúcich cudzincov.
Prijatie necelých 1600 migrantov sa nezainteresovanému divákovi naozaj môže zdať ako symbolické gesto, lenže prečo tomu rozhodovaniu o geste predchádzali vyhrážky od našich spojencov? Prečo sa aj posledný deň lobovalo pred hlasovaním na Rade ministrov a lobingu podľahlo napríklad Poľsko. To rozhodne nepatrí pod európske hodnoty. Vláda od začiatku tvrdí, že kvóty nič na migračnej kríze nevyriešia, že sú nevykonateľné a pridal sa aj celý parlament. Už zaznievajú hlasy, že systém rozdelenia kvót je potrebné premeniť na trvalý mechanizmus a to je potom celkom iná pesnička. Akí prezieraví boli politici z UK a Dánska, keď si vyjednali výnimku z takéhoto vnúteného rozhodovania o suverénnych krajinách.
Bazálny problém kót je v tom, že ide o mačku vo vreci. Nie je doteraz jasné kto a ako bude prerozdeľovať migrantov, treba povedať ilegálnych, ktorí sú nateraz v táboroch v Grécku a Taliansku, do jednotlivých štátov EU, či tých šikovnejších, ktorí už vegetujú vo vyvolených zemiach tam aj zostanú a podvolia sa identifikácii pôvodu a vstúpia tam aj do procesu udelenia alebo zamietnutia azylu. Môže niekto prinútiť migranta, aby požiadal o azyl v štáte o ktorom nič nevie, kde ho nečakajú žiadni alebo takmer žiadni súkmeňovci? Myslím si, že nie, to už by bolo nielen nehumánne, ale aj porušením ľudských práv. Pošlú napríklad Poliaci 100 autobusov do Grécka a tam nájdu 4000 migrantov ochotných usadiť sa v Poľsku alebo sa to myslí tak, že tých 4000 migrantov budú lustrovať pokiaľ ide o ich rozhodnutie o azyle v Poľsku, chovať ich obliekať a strážiť. Čo bude ak z tých 4000 požiada o azyl v Poľsku 40, bude vari potrebné pri rovnakom výsledku poslať stovku autobusov pre ďalších 4000 migrantov ešte 99 krát, aby bola kvóta naplnená už azylantmi?
Pripomínať, že aj z bývalých ČSR a ČSSR utekali na západ desaťtisíce je nepatričné. Jedna bývalá sociologička, neskôr politička, teraz znovu sociologička na otázku Pravdy čo je charakteristickou črtou Slovákov odpovedala „Kognitívna disonancia“, prejavujúca sa schopnosťou porovnávať neporovnateľné. Utečenci, ktorých nám západ vyhadzuje na oči neprekonávali hranice s rukami vo vrecku a hlavne ich neboli desaťtisíce, nanajvýš dve stovky za rok, aj tak boli šupnutí do utečeneckého tábora kde pokojne čakali na udelenie azylu, neprotestovali, nevyhadzovali z okien nábytok ako sa teraz stalo v Chorvátsku, nenapádali spolu ubytovaných ako sa to deje v Nemecku. Také porovnanie kríva na obe nohy, je to pseudoargument nehodný zorientovaného politika.