Socializmus ako spoločenské zriadenie neuspel v súťaži s kapitalizmom. Plánovaná ekonomika s výlučne štátnym alebo družstevným vlastníctvom výrobných prostriedkov nevytvárala dosť zdrojov na vzdorovanie agresívnemu kapitalizmu a tak dnes čisto socialistické štáty sú skôr raritou. V štátoch, kde rozhoduje kapitál alebo súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, je niekoľko modelov a tzv. sociálny štát nie je ničím novým. Väčšina európskych sociálnych štátov datuje svoj vznik v medzivojnovom období. Severské štáty, ale aj Francúzsko a Nemecko si udržujú a vylepšujú svoje sociálne modely. Rozdiel je oproti anglo-americkému modelu kapitalizmu v tom, že silný štát garantuje občanom sociálne vymoženosti vyššieho štandardu. Pri zmene vládnej garnitúry tam nedochádza k demontáži sociálneho štátu, občania chránia „svoj“ sociálny štát a prostriedkom sú im na to sociálne nepokoje, protesty, referendá. Silné a bohaté odborové zväzy dokážu postaviť do štrajku aj milión občanov a spravidla presadia záujmy „ľudských zdrojov“.
Ako je to na Slovensku? Napriek tomu, že máme v Ústave SR definovaný štát ako ekonomiku sociálne a ekologicky orientovanú, mnohí to doslova ignorujú a nielen ignorujú, ale aktívne sa angažujú pri likvidácii akýchkoľvek prvkov sociálneho štátu už v zárodku. Veľkí vlastníci výrobných prostriedkov za združujú s cieľom ovládať nielen ľudské zdroje, ale aj ovládať politikov. Nech si nikto nemyslí, že na Slovensku je „oligarchizácia“ politiky niečím výnimočná, tak je to v celom svete. Čím bohatší je štát, tým bohatší sú podnikatelia alebo naopak? Nie vždy, no vždy vlastníci kapitálu majú tendenciu zasahovať do politiky, vodiť politikov za ručičku a darí sa im to viac či menej všade!
Predstavitelia kapitálu majú viacero možností ako dosiahnuť svoje ciele krátkodobé pri obchodovaní so štátom alebo dlhodobé v nastavení podnikateľského prostredia. Bez mediálnej podpory nemožno formovať verejnú mienku, preto prvoradým prostriedkom je ovládnutie alebo vytvorenie nových masových médií, ktoré potom spievajú pieseň toho, koho chleba jedia. Na zvýšenie tlaku sú zneužívané aj zoskupenia tretieho sektora. Bez čiernych peňazí by to nešlo, ale veď peniaze nie sú problém a keď sa správne „investujú“ investícia sa viacnásobne vráti. Bežný občan, ktorý predáva svoju pracovnú silu a jemu podobní sú odkázaní na voľby. To čo sa deje na Slovensku v posledných týždňoch sa oficiálne vola volebná kampaň. Až 23 politických subjektov verí tomu, že získa kreslá v parlamente a prinajhoršom štátny príspevok za aspoň 3% podiel platných voličských hlasov. Nebude ich viac ako 10. Vlastníci výrobných prostriedkov aspoň tí úspešní sa často nechávajú titulovať ako „pravicoví voliči“, no je ich málo na to, aby presadili voľbami také zloženie vládnej väčšiny aká im plne vyhovuje, preto musia systematicky masírovať verejnosť – občanov, ktorí by mali voliť skôr ľavicu s cieľom rozšíriť skupinu tých, ktorí vedome či nevedome volia pravicové strany. Keď je situácia na pravej strane politického spektra beznádejná, sami vytvoria stranu alebo si finančne zaviažu lídrov novovytvorenej politickej strany. Také boli strany SOP, ANO a teraz je to strana Sieť. Tým, ktorí o tom pochybujú treba vysvetliť, že finančná skupina Penta je akcionárom FIO Banky (odkiaľ má Sieť viac miliónový úver s nevysvetleným zabezpečením). Keď nie je k dispozícii vhodný kandidát na „lídra pravice“, použije sa ad – hoc strana protestu, ako bola napríklad 99%, ktorej úlohou je v kampani útočiť na nepohodlnú stranu. Tmelom oboch Dzurindových vlád bola privatizácia, aj tých zlatonosných sliepok a ich výpredaj do zahraničia. Strana ANO postavená na mediálnej podpore TV Markíza zohrala tragikomickú úlohu v druhej vláde Dzurindu. Keď po rozpade poslaneckého klubu ANO stratila vláda väčšinu v parlamente, neváhali si ju kúpiť od jednotlivcov z klubu HZDS. Korupcia nebola preukázaná!!! Do tohto obdobia spadá aj tzv. kauza Gorila, ide vlastne o prepis rozhovorov v konšpiračnom byte, ktorých obsahom bolo aj ovplyvňovanie politikov vlastne ich korumpovanie. Hodnovernosť publikovaného prepisu znižujú „redakčné“ úpravy, niekoho chrániace a iného obviňujúce. Hitom volebnej kampane v 2012 bola kauza Sasanka – pracovné raňajky a prepisy SMS vtedajšieho predsedu parlamentu a predsedu SAS s oligarchom Kočnerom. Imidž katastrofálny a napriek tomu sa SAS dostala do parlamentu, voličom neprekážalo vôbec nič, ani neschopný hulvát Sulík, ani odpočúvajúci Galko, ani zapredanec Mihál, ani ostatné persóny z tejto quasi strany, ktorá mala maximálne 220 členov a nemohla členmi obsadiť ani všetky „vyjednané“ pozície v štátnej správe a štátnych podnikoch.
Prenikanie kapitálu do politiky je možné obmedzovať, ale nie zlikvidovať! Odstránenie korupcie, vylúčenie schránkových firiem, osobná zodpovednosť politikov, to sú dobré marketingové heslá (návnady na voličov), ale v reálnej politike ide o samú podstatu fungovania spoločenského systému. Tí, ktorí to majú za každodenný chlieb a sľubujú voličom ich skvelé riešenia buď nevedia o čom točia alebo vedia a vedome klamú. Tí, ktorí sľubujú otočenie kolesa dejín naspäť sú mimo reality. Jedinou formou prijateľnej „demokracie“ je sociálny štát a ten treba posilňovať a chrániť! Aké jednoduché pre jednoduchého občana – voliť tých, ktorým pri slove sociálny nenaskakuje husia koža.